Svedectvo manželov Koscelníkovcov

Svedectvo manželov Koscelníkovcov
Manželia Koscelníkovci

Jozef

Pred pár dňami sa ma spýtal jeden známy, či ešte cvičím karate. Odpovedal som, že nie (len sporadicky vyučujem sebaobranu) a začal som mu rozprávať o tom, čo zmenilo môj život. Karate som sa venoval od 15 rokov, keď som pochopil, že je jednou „z možných ciest“ (Karate-Do), a ja som to prijal za svoj vlastný spôsob života. Celkovo som cvičil takmer 18 rokov. Zo začiatku to bola hlavne otázka zdokonaľovania sa po fyzickej a technickej stránke. Rokmi som však zistil, že ak človek vytrvá, takmer neexistujú hranice, ktoré by sa nedali prekročiť a je možné robiť veci, o ktorých som ani netušil. Začínal som napríklad s 25-30 tzv. brušákmi, po rokoch tréningu som už spravil v jednej sérii na šikmej lavičke 10 000 opakovaní. Behával som vysokohorské (Kriváň, Baranec, Ostrva...) i cestné behy a pokračujem v tom rád naďalej. Po dosiahnutí stanovených cieľov som si však kládol otázku: Čo ďalej? Videl som reálne, že sa dá zlepšovať v rôznych oblastiach, prekonávať prekážky, stanovovať si ďalšie a ďalšie ciele. Začínal som chápať, že nie je dôležité len fyzično, ale aj duševno-duchovná podstata systému. Postupnou snahou bola zmena charakteru, byť „lepší“, a ďalšie hodnoty, ktoré systém boja v spojení s fyzickou aktivitou ponúkal. V priebehu rokov som prišiel k poznaniu, že reálne, prakticky fungujú sily resp. energia, ktorá je síce neviditeľná, ale ak s ňou viete narábať, prejaví sa. Od určitého času začalo moje uvažovanie, odkiaľ pochádza tá sila, energia (Ki alebo Chi, Prána), aký je zdroj toho? Je to dobré?

Svedectvo manželov Koscelníkovcov
Jožko, Timinko a Christy

Prišiel čas, keď som sa u dvoch kolegov v práci stretol so zmenou, a to v ich praktickom živote, aj vo `vyjadrovaní. Začali mi hovoriť o Biblii, Ježišovi Kristovi, odpustení hriechov, večnom živote ... Niektoré ich slová som prijímal, ale veľa vecí ma iritovalo až hnevalo. Zastával som názor: „Ja mám svoju cestu, po ktorej idem a vy tú svoju. Podstatné je, aby mal každý niečo.“ Na kresťanstvo som sa pozeral ako na činnosť, ktorá mi nedávala zmysel. Nevidel som totiž praktické výsledky v životoch ľudí. Myslel som si, že kresťan je človek, ktorý chodí raz za čas (zväčša na Vianoce) do kostola a žije presne taký istý život, ako ostatní okolo neho, s rôznymi negatívnymi vecami. Takže tento spôsob života ma neoslovoval. Obaja kolegovia mi boli podozriví a premýšľal som, do čoho sa to navliekli. Do tých čias som totiž nepočul, aby vo `všeobecnej rovine ten, kto sa prezentoval ako kresťan, niekedy hovoril o Kristovi tak, ako oni dvaja. (Ale modlitbu Otče náš, ktorú nás naučila mama ako malých, som si pamätal, a znamenala určité zasiatie semienka viery). V rozhovoroch mi kolegovia hovorili, že smrťou vôbec nič nekončí a sú len dve možnosti, čo sa s človekom stane. O tom som už neraz uvažoval aj ja. Čo ak je niečo po smrti a ja si celý život budem myslieť, že vcelku idem životom dobre, čo ak potom zistím, že som sa mýlil a nebude sa už dať nič napraviť? Oni tvrdili, že vedia, čo žijú, aký to má zmysel, vedia i to, čo sa stane, keď raz príde čas odísť z tohto sveta. A mne bolo jasné, že túto vec vyriešenú nemám.

Jeden z kolegov mi daroval Bibliu. Keďže som v živote prečítal množstvo rôznych kníh a veľmi rád čítam, povedal som si, že prečítam aj Bibliu. Začal som Starým zákonom, ale čítal som ho len vôľou, pripadalo mi to ako nejaké báje porovnateľné s gréckymi bájami a povesťami, ktoré som čítal v mladosti. Keď som sa však dostal k Novej zmluve, v evanjeliu Lukáša som veľmi spozornel. Nechápal som, čo myslel Ježiš tým, keď povedal mužovi v rozhovore: „Nechaj mŕtvych, nech pochovávajú svojich mŕtvych“, no pamätám si, ako som rozmýšľal, znovu otočil stránku späť, či som dobre videl, a potom znovu a znovu. Uvažoval som, ako môže mŕtvy pochovať mŕtveho, to nedáva zmysel. Buď je to tlačová chyba, alebo je niečo za tým, čomu nerozumiem. V mojom vnútri dosť silne prevažovalo, že to na chybu nevyzerá, len ja tomu nerozumiem. Po vnútorných bojoch s evanjeliom som nakoniec uveril, že keď Ježiš povedal: Ja som cesta, pravda i život, tak ON je tá úzka cesta a rieši otázku večného života a spôsobu žitia na zemi. Biblia hovorí, že „nejedna cesta vidí sa človeku správnou, ale nakoniec sú to cesty smrti“.

A tak som koncom roku 1999 v modlitbe nahlas požiadal živého Boha v mene Ježiša Krista, aby mi odpustil všetky hriechy, postoje, ktoré neboli v mojom živote v poriadku. Už som sa neporovnával s inými ľuďmi ako predtým, ale s Božími požiadavkami, a vtedy človek bez poznania Boha veľmi rýchlo skončí ako nedostatočný. Požiadal som Krista, aby sa stal Pánom môjho života, stále ma viedol a previedol do večného života. V tej chvíli som vedel, že sa to aj reálne udialo.

A Boh mi dal ešte navyše manželku Beu, ktorú som spoznal v zbore znovuzrodených kresťanov, dvoch nádherných synov, každodenný vzťah s Ním a množstvo iných vecí. Pri tejto príležitosti chcem poďakovať našim pastorom, ako aj ďalším ľuďom, ktorí sú povzbudením pre môj život.

Bea

Každý z nás túži poznať odpovede na otázky: Prečo som tu? Je smrť definitívnym koncom, alebo jestvuje život po nej? Existuje Boh? Má tento život skutočný zmysel a aký, alebo si ho jednoducho určí každý sám?

V mojom živote hľadanie týchto odpovedí začalo veľmi dávno, moje stretnutie s Bohom sa však udialo jedného večera pred 15 rokmi. Do mojich 20 rokov som bola ateistkou, i keď v kostole pokrstenou a konfirmovanou. Moja stará mama, ktorá bola znovuzrodenou kresťankou, nás síce často „trápila“ svojimi kázňami či modlitbami, no my sme vždy čakali len na to, kedy skončí. Že existuje aj niečo iné okrem tohto materiálneho sveta, som zistila, keď som sa zaoberala parapsychológiou a rôznymi inými „cestami“ ako reiky, či cvičením jogy.

Svedectvo manželov Koscelníkovcov
Bea

Neskôr mi o Ježišovi Kristovi rozprával známy, avšak jeho názory na život ma vtedy veľmi poburovali, pretože mojej filozofii „robiť si, čo chcem“ úplne odporovali. Moje konfrontácie s kresťanstvom však neskončili. Na ulici ma zastavili a pozvali ľudia z jedného kresťanského spoločenstva vo `Viedni, kde som v tom čase žila. Ani s nimi som sa nevedela dohodnúť a snažila som sa nájsť protiargumenty. Tvrdila som, že Boha poznám, samozrejme, že ten môj boh mi dovolil žiť tak, ako som chcela. Keď mi však o Ježišovi ako o jedinej ceste hovorili aj kresťania v Anglicku, počúvala som o niečo pozornejšie. No akokoľvek som sa snažila pochopiť a zorientovať v tom, čo hovoria, nič ku mne nepreniklo. A to ani po vyslovení modlitby spasenia, ktorej som síce nerozumela, no nejaký zázrak som očakávala. Raz som sa zúčastnila krstov, pri tom som si uvedomila, že slová „Ježiš je môj Pán“ ja vysloviť nedokážem. Onedlho som cestovala na niekoľko mesiacov do USA, kde sa môj život odvíjal v starých šľapajách. Zabaviť sa, a tak aspoň na chvíľu umlčať tú prázdnotu v mojom vnútri, bolo hlavným cieľom. Často však unavená z celej tej „zábavy“, túžila som mať hlavne „pokoj“. Ale ako? Jednu noc sa mi prisnil sen: Stála som na nejakom mieste a v mojom vnútri som zrazu vedela, že všetko, čo hovorí Biblia je pravda. Bola to úplná istota a čudovala som sa, odkiaľ sa to vzalo. V tej chvíli sa obloha zmenila a zo zeme vyrazil obrovský drevený kríž, na ktorom niekto z druhej strany visel (stála som zozadu). Túto udalosť mohli pozorovať ľudia na celom svete. Stála som tam v úžase aj bázni, ale šťastná, že poznám pravdu. Ľudia okolo mňa boli zhrození, padali na kolená a plakali, akoby vedeli, že pre nich je už neskoro, lebo celý svoj život Božie volanie ignorovali. Netušila som, že podobne je to opísané v Biblii: „Hľa prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj Tí, ktorí Ho prebodli a nariekať budú nad ním všetky pokolenia zeme ...“ (Zjavenie Jána 1,7)

Po prebudení som bola dosť šokovaná, v mojom vnútri však chýbala tá viera a istota. Hneď najbližšiu nedeľu som utekala do prvého kostola, ktorý som našla a čakala, že sa niečo stane. Nedotýkalo sa ma však nič. Začala som sa vypytovať kamarátok, prečo sa považujú za kresťanky. Nevedeli mi odpovedať. Boli síce návštevníčkami kostola, Boha však osobne nepoznali a ani podľa toho nežili.

Začala som čítať Bibliu, no všímala som si skôr protirečenia a máločo som dokázala prijať. Napriek tomu som videla v živote zmeny. Stále som nechápala, čo znamená spasenie. Myslela som, že by som sa mala asi „polepšiť“. Zvláštnym spôsobom sa mi dostala do rúk kniha Wilhema Busha Ježiš náš osud. Až po jej prečítaní som konečne porozumela. Rozhodla som sa odovzdať život Bohu a úprimne prosila Ježiša o odpustenie. Pamätám si zvláštny pocit strachu, ktorý som predtým nepoznala, pretože dovtedy som v existenciu pekla neverila. Zrazu mi bolo jasné, že so svojimi vinami, ktoré som dovtedy popierala, pred Bohom neobstojím. A Boh odpovedal. Do môjho srdca vstúpil pokoj, pocit istoty a bezpečia, ktorý som predtým márne hľadala. Všetko bolo tak jasné a jednoduché – že Ježiš prišiel, aby zomrel za moje hriechy, čo znamená odpustenie a spasenie. Vedela som, že som minula peklo a patrím Bohu. Moje hľadanie definitívne skončilo. Ježiš bol tou odpoveďou, ktorú som celý ten čas potrebovala.

Po mojom znovuzrodení som sa tešila z Božej prítomnosti a hneď som o tom hovorila takmer každému, koho som stretla. Boh mi ukázal, že sa mám vrátiť na Slovensko, čo som nikdy nechcela. Rozhodla som sa poslúchnuť Jeho vedenie, a aj vďaka tomuto rozhodnutiu som mohla neskôr spoznať svojho úžasného manžela.

Uzdravenia

S mojím obrátením zmizli bolesti žalúdka i chrbta, ktoré ma sprevádzali dlhé roky. Bolesti žalúdka prichádzali zrazu, trvali celú noc a ďalšie dva dni som chodila ako po absolvovaní operácie. Vyšetrenia nezistili žiadnu príčinu, preto mi lekári nevedeli ani pomôcť. Čo sa týka chrbtice, išlo o kríže. Skúšala som ležať na kobercoch s ihličkami, natierala krémy, ktoré pálili, aby som tie bolesti uvoľnila. Niekoľkokrát mi zaseklo nerv a chvíľu som nemohla pohnúť celou nohou, bolesť vystreľovala od krížov do kolena.

Okrem spomínaných uzdravení tie ďalšie neprišli vždy tak jednoducho, ani automaticky po modlitbách. Preto som veľmi vďačná za vyučovania K. Hagina a J. Osteena o viere, ktoré mi pomohli prijať uzdravenie z bolesti kolena, zápästia, lakťa, a tiež sánky. So sánkou som mala problémy dlhší čas, ale na začiatku som si ich nevšímala. Keď som však mala bolesti aj v pokojovom stave a zasekla sa mi sánka (či nerv) tak, že som nemohla poriadne otvoriť ústa, bolo sa treba modliť. Skúste si do takých úst trafiť lyžicou – ja som to zažila v práci priamo na obede. Vyznávala som Božie uzdravenie, ale išla som aj k zubnému lekárovi, aby mi sánku zregeneroval. Keď mi oznámil, že on to nerobí a budem musieť ísť do Martina, bola som uzdravená raz dva. Skutočne, ako som vyznala slová, že nikam cestovať nemusím, lebo moja sánka je zdravá, od toho momentu problémy zmizli. Je tomu niekoľko rokov.

Bola však v mojom živote oblasť, v ktorej som skutočne zažívala trápenie dlhé obdobie. Celé roky, to znamená denne, som mávala (viac či menej) bolesti hlavy, a to také, že bol pre mňa problém sústrediť sa na prácu. Situácia sa nezmenila ani po mnohých modlitbách iných, ani dlhými pôstmi. Aj keď som vedela, že uzdravenie a vyslobodenie je Božou vôľou, nerozumela som, prečo sa nič nemení. Prežiť niektoré dni mi pomáhalo len to, že som chválila Boha aj napriek tej situácii. Nakoniec som sa rozhodla vypísať si rôzne biblické verše ohľadom uzdravenia, vyslobodenia a ochrany, ktoré som niekoľko mesiacov vyznávala hodinu takmer každý deň. Konečne prichádzalo uvoľnenie a vyslobodenie a ja som mohla robiť veci s radosťou. Tiež som pochopila, v čom bol problém, keď som vyslobodenie nevedela prijať už pred pár rokmi.

Aj dnes môžem povedať, že rozhodnutie odovzdať svoj život Bohu som nikdy neľutovala a poznať Boha je to najúžasnejšie, čo človek môže na tejto zemi mať.

Bohoslužby chat

Chceš vedieť čo môžeš očakávať na našich bohoslužbách?


Pokúsime sa ti v pár bodoch zhrnúť celý priebeh bohoslužby.


Chcem vedieť ako prebiehajú bohoslužby

Logos október 2018


Jesenné konferencie

Hlavný hosť pastor István Mészáros

Pozrieť aktuálne číslo na webe

Kúpiť v našom e-shope

Kresťanský časopis Logos