Svedectvo rodiny Dzuriakovcov

Kamil

Vyrastal som v baptistickej rodine, v láske a výchove mojich rodičov Jána a Věrky, so staršou sestrou a mladším bratom. Dostávalo sa mi dobrej výchovy, v ktorej som nie vždy najlepšie spolupracoval. Patril som medzi živých chlapcov, ktorí veľmi dobre vedeli povymetať všetky kúty a spustiť dej veciam. Napríklad, keď sme ako rodina odchádzali na dlhšie rodinné návštevy na Moravu, vypočul som si z pochopiteľných dôvodov inštrukcie o poslušnosti a vhodnom správaní počas pobytu u najbližších. Niekedy došlo aj k poškodeniu „cudzieho“ majetku mojou „živelnosťou“ – nevhodnými bádavými a prudkými pohybmi (napr. spoluúčasť na pokazení veľkých skriňových hodín). Paradoxom môjho živšieho správania bola na druhej strane častá schopnosť báť sa. Možno aj preto sa jedno z najťažších formovaní v mojej výchove týkalo oblasti pravdomluvnosti.

Svedectvo rodiny Dzuriakovcov
Pastor Kamil Dzuriak s rodinou

Popritom všetkom som chodil s rodinou do baptistickej cirkvi v mojej domácej obci Vavrišovo. Dianiu v zbore som rozumel primerane s pribúdajúcimi rôčkami života. Pamätám si, že keď moja staršia sestra uverila v Ježiša Krista ako v svojho Vysloboditeľa z hriechov, otec mi o tom povedal ako o dôležitej udalosti. Mohol som mať vtedy asi 7 rokov. Potom neskôr, keď som si prezeral jej Bibliu, veľmi silne na mňa zapôsobil vlepený nápis s konkrétnym dátumom: „Toto je deň môjho obrátenia sa k Pánovi Ježišovi.“ Od toho času zrela vo mne tá pravda, že je potrebné obrátiť sa k Bohu, prijať Ježiša Krista – uveriť v Neho ako v svojho osobného Záchrancu. Dokonca si spomínam, ako som sa vytrvalo modlil na rodinných a iných modlitbách sám za seba, aby som mohol uveriť v Pána Ježiša. Neviem prečo som to skrátka neurobil. Ale ako je známe, všetkému musí dozrieť ten správny čas. Tiež som chodil do besiedky, ktorá fungovala v cirkvi ako forma biblického vzdelávania detí. Keď som mal 11 rokov bol som na baptistickom zhromaždení, kde bolo kázané evanjelium a tam som prijal Pána Ježiša za svojho Záchrancu s vyznaním svojich hriechov. Aj keď som mal len 11 rokov nebolo potrebné presviedčať ma, že mám hriechy a že som zlý. Nestihol som sa síce stať veľkým lumpom, zlodejom či opilcom. Vedel som však, že mám toho už dosť na rováši a je potrebné niečo robiť s hriechmi, ak chcem ísť do neba. Na vyznanie a potvrdenie svojej viery som sa dal ako 14-ročný pokrstiť.

Vďaka Ježišovi, že som získal rovnocennú vieru, rovnaké spasenie a že idem do toho istého neba ako omilostený drogový díler, opilec či bankový lupič. Nebol som horšie, alebo lepšie spasený ako ostatní, ktorí sa v dospelosti po rôznych veľkých zlyhaniach obrátili k Bohu, aby im odpustil. Podobne ako píše apoštol Peter v 2. Pt 1,1-2: „Šimon Peter, sluha a apoštol Ježiša Krista, tým, ktorí dostali s nami rovnocennú vieru v spravodlivosti nášho Boha a Spasiteľa Ježiša Krista: milosť vám a pokoj nech sa rozmnoží pravou známosťou Boha a Ježiša, nášho Pána...“

Ďakujem Bohu, že cez Jeho milosť a odpustenie, ma zásadne zmenil, keď som mal 11 rokov a mení ma až dodnes. Napríklad počas mládežníckeho obdobia som prechádzal skúškami života, kde sa ukázala Božia milosť a pomoc. V druhom ročníku strednej školy, na konci roka, som takmer prepadol, lebo som žil v zlých návykoch, ako napr. lenivosť a nezodpovednosť. Počas prázdnin ma Boh vyslobodil z týchto aj iných zlozvykov, kedy som silne obnovil svoj vzťah s Bohom. Prospech v škole a vlastná sebahodnota sa radikálne zmenili k výrazne lepšiemu, čo umožnilo úspešne ukončiť štúdium a naštartovať môj ďalší osobný rozvoj.

Z celkového Božieho jednania, požehnania a rastu mojej viery, sa zväčšovala túžba slúžiť Bohu ako človek, ktorý káže Božie slovo – evanjelium Ježiša Krista ďalej, čo viedlo postupom času k rozhodnutiu stať sa pastorom, čo sa napokon aj stalo. Som rád, že môžem žiť a slúžiť pre Niekoho, kto dáva skutočný život pre tých, ktorí o to stoja a v Neho veria.

Som Bohu vďačný za poznanie Ježiša Krista a pokoj, ktorý som získal v Ňom v tejto, často divokej a rozkolísanej spoločnosti. Ďakujem za všetky ostatné Božie benefity, ktorými ma požehnal: moju manželku, dcéru, najbližšiu rodinu, bratov a sestry veriacich v Ježiša Krista a v neposlednom rade zabezpečenie v praktických potrebách.

Ľubka

Ja som sa narodila, ako druhá dcéra, do tradičnej evanjelickej rodiny. V praxi to znamenalo, že moji starí rodičia chodili do kostola pravidelne, moja maminka občas a ocinko skoro vôbec. Stará mama a maminka nás ako deti naučili, že sa pred spaním máme vždy pomodliť naučenú modlitbu, ale viac sa u nás doma o Bohu nehovorilo.

Keď som mala asi sedem rokov, moji starí rodičia sa dostali do Olomouca (všetko to začalo túžbou starej mamy prečítať si konečne Bibliu – ale to by bol dlhý príbeh) a tam sa spriatelili s veriacou rodinou, ktorá nás potom v lete pozvala na detský tábor. Bol to tábor, ktorý organizovali pre deti z ich cirkvi. Dostali sme sa tak so sestrou do celkom iného sveta, ako sme dosiaľ poznali. Všetci tu mali so sebou Bibliu, modlili sa vlastnými slovami, akoby sa rozprávali s Pánom Ježišom, každý deň sme počúvali príbehy z Biblie a večer sme s gitarami spievali piesne – tiež o Bohu. Tu som prvý raz počula, že Božími deťmi sa nestávame automaticky, ale až keď uveríme v Pána Ježiša a rozhodneme sa Ho nasledovať. Takéto rozhodnutie som ja, na rozdiel od mojej sestry, neurobila. Veľmi sa mi tam páčilo a na tieto letné tábory sme začali chodiť pravidelne, ale po návrate domov zo mňa vždy všetko rýchlo vyprchalo, čo som si ospravedlňovala tým, že tu sa tak žiť nedá.

Keď som mala 15 rokov, dozvedala som sa, že v Liptovskom Mikuláši sa stretáva evanjelická mládež, tak sme sa tam spolu s mojou staršou sestrou Dáškou išli pozrieť. Boli sme však sklamané, keď sme tam našli troch mládežníkov, ktorí s pani farárkou spievali pieseň zo spevníka. Presvedčili nás však, aby sme prišli aj nabudúce a doniesli aj gitaru. Tak sme tam začali chodiť a učili sme ostatných pesničky, ktoré sme poznali z Olomouca. Postupne som sa začala aj modliť vlastnými slovami (vopred som si to vždy pripravila) a dokonca som sa naučila pripraviť si výklad k niektorej stati Biblie. Vo vnútri som však vedela, že to „nie je ono“ – akoby som len niečo predstierala. Prešli takto skoro 3 roky – každý piatok som chodila na mládež a stále častejšie som viedla pochmúrne rozhovory s mojou najlepšom kamarátkou o tom, ako nás nebaví život a že vlastne nič nemá cenu.

Potom však prišiel jeden deň, keď sa zrazu všetko zmenilo. Bolo to na jednom väčšom stretnutí evanjelickej mládeže, kde hovoril človek, na ktorom bolo hneď vidno, že pozná Ježiša tak osobne ako naši známi z Olomouca. Znovu som tu počula, že sa potrebujem rozhodnúť, či chcem nasledovať Ježiša. V mojom vnútri prebiehal tuhý boj. Bála som sa, že ak sa rozhodnem pre Ježiša, nebudem si môcť robiť čo chcem, budem musieť žiť len podľa biblických pravidiel a že to bude veľmi ťažké. Nakoniec som predsa len povedala: „Pane Ježišu, verím v Teba a chcem aby si bol Pánom môjho života.“ V tú chvíľu sa stalo niečo, čo som vôbec nečakala – naplnila ma zrazu taká radosť, že som mala pocit, že by som mohla lietať. Hneď ako som prišla domov, otvorila som si Bibliu (tú istú, ktorú som už čítala aj predtým), ale teraz to bolo úplne iné – už to nebolo len slovo, o ktorom by som mohla povedať výklad na mládeži, boli tu zrazu slová, ktoré hovoril Boh priamo ku mne. Prvé živé slovo ku mne znelo: „Vyučím ťa a ukážem ti cestu, ktorou máš kráčať. Radiť ti chcem a moje oko bude bdieť nad tebou.“ (Žalm 32,8). Zobrala som to vážne a počas môjho nasledujúceho života som veľakrát zažila, ako ma Boh viedol, radil mi a ochraňoval ma. Ešte jedna zvláštna vec sa stala, keď som čítala Bibliu – zrazu som začala vidieť, že nie som až taká dobrá, ako som si to vždy o sebe myslela. Niekoľko dní po mojom rozhodnutí pre Pána Ježiša som si zrazu vo svojej izbe kľakla na kolená a začala pred Bohom vyznávať svoje hriechy. Priam fyzicky som cítila, akoby zo mňa spadol balvan a naplnil ma úžasný pokoj a nová vlna radosti. Bola som toho taká plná, že som o Bohu začala rozprávať aj mojim spolužiačkam a kamarátkam. Neprešiel ani rok a uveril aj môj mladší brat a aj moja najlepšia kamarátka (čo predstavovalo radikálnu zmenu v jej živote).

Moje dobrodružstvo s Bohom pokračovalo. Ako skoro 18-ročné dievča, som sa začala modliť, aby mi poslal chlapca, ktorý by sa stal mojím manželom. O niekoľko mesiacov nato som stretla chlapca, na ktorom ma pri krátkom rozhovore zaujali len dve veci – že je vedúci baptistickej mládeže a že sa volá Kamil. Zanedlho som ho však počula rozprávať o Bohu – a bola som úplne očarená. Hovoril presne o tom, čo som prežívala ja. Vôbec som ho nepoznala, ale zrazu som vedela, že sme si veľmi blízki. Ešte v ten deň mi povedal, že by sa so mnou potreboval rozprávať – povedal niečo v tom zmysle, že si myslí, že patríme k sebe. V tú chvíľu mi srdce od radosti poskočilo. Začali sme sa spoznávať – a boli sme čoraz viac zaľúbení, ale aj čoraz viac nadšení z toho, že obidvaja chceme naplno nasledovať Pána Ježiša a slúžiť Mu. Veľa sme sa rozprávali o Bohu, a spolu s Kamilom som objavovala v Biblii stále nové veci – napríklad aj o krste a duchovných daroch (čo ale bolo aj v rozpore s evanjelickou tradíciou). Popri tom sa nám obidvom podarilo úspešne zmaturovať.

Moji rodičia chceli, aby som išla na vysokú školu, mne sa však veľmi nechcelo. Modlila som sa vtedy, aby ma Boh viedol. Dala som si potom prihlášku na vysokú školu, o ktorej som si myslela, že tam aj tak nespravím prijímacie skúšky. Na moje prekvapenie som skúšky spravila a bola som prijatá na Chemicko-technologickú fakultu. Do Blavy sa mi vôbec nechcelo a dúfala som, že „vyletím“ po prvom semestri. Boh mal však pre mňa iný plán. Prežila som tam 5 úžasných rokov, počas ktorých som mohla mojim spolužiačkam a kamarátkam hovoriť o Bohu a s viacerými sa modliť aj modlitbu prijatia Pána Ježiša. Získala som tam veľmi blízke priateľky a naša kresťanská skupinka sa rozrastala tak, že sme sa už nezmestili do jednej izby. Aj na to však bolo riešenie – dostali sme pre naše stretnutia veľkú miestnosť v suteréne internátu.

Keď som končila školu, modlila som sa za zamestnanie. Poslala som si žiadosť do firmy, v ktorej som chcela pracovať – a prijali ma. Dva dni po promócii som nastúpila do zamestnania a o mesiac som sa vydávala. Začalo tak nové obdobie môjho (odteraz už nášho) života. V tom čase sme už boli aktívni členovia Kresťanského spoločenstva v Liptovskom Mikuláši – robili sme to, čo nás bavilo (Kamil viedol chváliacu skupinu aj domácu skupinu a ja som pomáhala viesť skupinku teenagerov) a pritom sme vlastne slúžili Bohu.

Zažili sme aj ťažšie obdobia, ale práve v nich sme spoznávali, ako nám Boh pomáha a dáva nám silu. Asi 3 roky po svadbe som sa zrazu cítila akosi divne. Urobila som si tehotenský test – potvrdzoval, že som tehotná. Problém však bol, že ma pritom veľmi bolelo brucho a krvácala som. Hneď v ten deň som šla k svojej gynekologičke. Ona mi povedala, že ten pozitívny test už nemusí byť pravda a poslala ma na ultrazvuk do nemocnice. Pamätám si, ako som počas ultrazvukového vyšetrenia ležala, v duchu sa modlila a s napätím očakávala, čo povie lekár. Na tie jeho slová nezabudnem: „Ešte to žije, ale je to celé zakrvácané. Je tam veľký hematóm, veľké šance na prežitie to nemá.“ Volala som hneď Kamilovi a spolu sme volali k Bohu. Zostala som v nemocnici a po týždni ultrazvuk zopakovali (bol to 8. týždeň tehotenstva). Ukázalo sa, že hematóm sa zmenšil a „stále to ešte žije“. Pustili ma domov s diagnózou „rizikové tehotenstvo“ (tehotenskú knižku mi ešte nevypísali). My sme sa však modlili a verili, že naše dieťa sa narodí a bude zdravé. Počas tehotenstva ešte 2-krát nastali komplikácie – vždy sme si pri tom vypočuli, že to nemusí dopadnúť dobre, alebo že „to nemusí byť zdravé“. Naša Danielka sa však narodila presne na termín a úplne zdravá! Sme za ňu Bohu veľmi vďační, je pre nás veľkým požehnaním. Tešíme sa z toho, aká je šikovná, ale najviac z toho, že našla svoj osobný vzťah k Bohu a že má v sebe túžbu poznávať Ho stále viac.

Je toho ešte veľa, čo sme prežili a stále prežívame s naším Bohom. Z milosti Božej pred 12-timi rokmi vznikol samostatný zbor Kresťanského spoločenstva v Liptovskom Hrádku a Kamil sa stal jeho kazateľom (pri tom stále zostávame v úzkom spojení so zborom v Liptovskom Mikuláši). Prežili sme aj obdobie, keď som ako riaditeľka kvality zakúšala slasti, ale aj strasti člena top managementu medzinárodnej spoločnosti (neohraničený pracovný čas, čoraz častejšia neprítomnosť doma, pracovný stres ...). Uprostred toho som si uvedomila, že sa míňam cieľa, že toto nie je to, čo som chcela žiť. Modlili sme sa, čo ďalej a riešením bola výpoveď. Keď som si mala začať hľadať nové zamestnanie, vypukla finančná kríza a všade sa začalo prepúšťať. Zažila som aj to, čo to znamená byť nezamestnaná. Modlili sme sa aj vtedy a verili, že Boh má pre mňa dobrú prácu. Len čo som si stihla oddýchnuť, dostala som novú prácu. Dnes tam pracujem už viac ako tri roky a som za túto prácu Bohu veľmi vďačná – robím prácu, ktorá ma baví, mám stále priestor rozvíjať sa a po skončení pracovnej doby mám čistú hlavu a ešte dostatok voľného času.

Moja dávna túžba – byť učiteľkou detí sa teraz napĺňa v službe v besiedke a detskom klube. Robíme s deťmi rôzne aktivity a výlety a všetko to si naozaj užívam. Som veľmi vďačná aj za našu zborovú rodinu – teší ma, že sme si navzájom oporou, že sa môžeme povzbudzovať aj tým, ako Boh odpovedá na naše modlitby, aj za to, že si môžeme užívať aj také normálne priateľské chvíle.

Nemôžem povedať, že by som víťazne vybojovala všetky boje. Ale viem, komu som uverila, a som Bohu veľmi vďačná za Jeho vedenie, ochranu a požehnanie. Aj za to, že ma preniesol cez tie najťažšie chvíle môjho života (keď pred 20-timi rokmi tragicky zahynul môj brat a pred rokom náhle zomrela moja maminka). Aj za to, že môžem vedieť, že obidvaja títo moji drahí uverili v Pána Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa a sú už teraz s Ním.

Mojím každodenným vyznaním je Žalm 16,2 (už niekoľko rokov je to aj heslo pre vstup do môjho počítača): „Hovorím Hospodinovi: Ty si môj Pán, moje Dobro. Nie je nad Teba!“

Danielka

Odmalička ma moji rodičia viedli k Bohu a rada som chodila na besiedku. Rýchlo som pochopila, že ma Ježiš miluje, a preto zomrel za moje hriechy. Aj ja som Ho chcela prijať do svojho srdca, aby sa stal mojím Spasiteľom. Pamätám sa na to, ako som sa prvýkrát modlila modlitbu spasenia a že som bola z toho veľmi šťastná. Odovzdala som svoj život Bohu, a keď som bola trochu staršia, dala som sa pokrstiť. Teraz vidím, ako mi Boh pomáha vo všetkých oblastiach a v každej situácii sa s mojimi problémami môžem obrátiť na Neho. Pán ma tiež požehnal tým spôsobom, že mi dal veriacu spolužiačku Sharon, ktorá chodí tiež do nášho zboru. Navzájom sa povzbudzujeme a dopĺňame, keď hovoríme spolužiakom o Ježišovi. Skrze Božie slovo ma Duch Svätý premieňa a pomáha mi nasledovať Ho. Som Bohu vďačná za moju rodinu, priateľov, cirkev a za všetko, v čom mi Boh neustále pomáha.

Bohoslužby chat

Chceš vedieť čo môžeš očakávať na našich bohoslužbách?


Pokúsime sa ti v pár bodoch zhrnúť celý priebeh bohoslužby.


Chcem vedieť ako prebiehajú bohoslužby

Logos október 2018


Jesenné konferencie

Hlavný hosť pastor István Mészáros

Pozrieť aktuálne číslo na webe

Kúpiť v našom e-shope

Kresťanský časopis Logos